Bezbariérový prístup k vzájomnému porozumeniu: Ako vozíčkari a „zdraví“ ľudia vnímajú problém ťažkého zdravotného postihnutia

Foto: Irish Times

ZŤP. Určite ste sa s touto skratkou už stretli. Znamená Zdravotne ťažko postihnutý a označuje človeka, ktorého postihnutie obmedzuje pohybové schopnosti. Ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím nedokážu vykonávať činnosti, ktoré väčšina z nás berie ako samozrejmosť a ani sa nad nimi nepozastavíme. Počas zimného semestra sme sa vďaka predmetu Psychológia minoritných skupín v našej práci zamerali na ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, konkrétne na ľudí na vozíku.

Je vozíček jediný problém?

Dnes vďaka rôznym vymoženostiam sú vozíčkari schopní začleniť sa do spoločnosti lepšie ako v minulosti. Ale nakoľko môžeme toto začlenenie považovať za dostatočné? Problém vozíčkara nespočíva len v praktických záležitostiach, ako je napríklad bezbariérový prístup. Je to aj problém spoločenský. Jedným z hlavných faktorov, ktoré ovplyvňujú život človeka, je zdravie.

Vozíčkari v živote čelia výzvam, ktoré pre nich nie sú ľahké, a to, či sa vyrovnajú so svojím životom závisí aj od toho, ako sa k nim stavia majoritná spoločnosť zdravých. Ocitnúť sa na vozíku nie je vôbec jednoduché. Aj napriek tomu, že im štát finančne prispieva napríklad príspevkom na osobnú kompenzáciu, ktorý osobám so zdravotným postihnutím pomáha finančne sa zabezpečiť a začleniť sa do spoločnosti, je otázne, nakoľko sú finančné príspevky od štátu postačujúce.

Foto: The Independent

Problém slamiek

Mnohí z nás sme eko–zerowaste a ešte všeličo ďalšie, bojujeme proti plastom a inému znečisteniu našej planéty. Súhlasíme, aj my sme zástancami ekologických alternatív. Určite ste aj vy zaregistrovali veľkú antikampaň,  ktorá hlásala stop používaniu plastových slamiek. Avšak v (často šľachetnom) boji proti plastovým slamkám je tu jeden háčik, ktorý si opäť my „zdraví“ vôbec neuvedomujeme. A to, ako takáto maličkosť dokáže poslúžiť a zjednodušiť veľmi výrazným spôsobom život a napomôcť pri uspokojení jednej zo základných fyziologických potrieb, ako je uhasenie smädu.

Sťahovanie plastových slamiek z kaviarní a reštaurácií je problémom pre mnohých telesne postihnutých ľudí. Paradoxom je, že tento výrobok bol v štyridsiatych rokoch minulého storočia vymyslený a patentovaný Josephom  Friedmanom  práve na podnet pomoci do nemocníc, ako nástroj na podávanie tekutín pacientom na lôžku a telesne znevýhodneným. Slamky sa vďaka mnohým iniciatívam vytrácajú z kaviarní a reštaurácií a prestávajú ich ponúkať viaceré hotely či letecké linky, čo vozíčkarom môže výrazne znepríjemniť život a prijímanie tekutín na verejnosti.

Aj napriek tomu, že poznáme množstvo ekologických alternatív, veľkému množstvu telesne postihnutých však rôzne okolnosti ich zdravotného stavu znemožňujú použiť tieto náhrady. Kovové a sklenené slamky môžu byť veľkým rizikom, keďže niektorí ZŤP nedokážu ovládať zovretie zubov, a tak by mohlo dôjsť k úrazu. Taktiež sa mnohé z nich rozkladajú ručným spôsobom, čo je v rozpore s pohybovými možnosťami. Papierové slamky sú taktiež problémom, pretože prijatie potravy/tekutiny často trvá dlhšie a slamka by sa rozmočila. Výrobcovia biologicky rozložiteľných slamiek zas upozorňujú, že tieto výrobky nie sú vhodné do horúcich nápojov.

Stratégia cestovania

Koľkí z vás ste dnes pri presune do školy uvažovali, kedy presne vám ide autobus? Chodí každú chvíľu a tak to preto ani mnohí nesledujeme. Avšak, koľkí z vás premýšľajú o tom, čo bude po tom, ako vystúpia z autobusu? Kto z vás premýšľal po akej strane cesty pôjde, kde aký chodník je, či nie je príliš rozbitý alebo hrboľatý? Toto sú každodenné detaily, ktoré mnohí z nás ani neregistrujú. „Zdravý“ si to jednoducho nemá dôvod všímať ani si to častokrát neuvedomí. Avšak ľudia na vozíku vnímajú aj obyčajnú cestu električkou z úplne inej perspektívy.

Alebo len obyčajná cesta vlakom dokáže byť veľkým problémom. Človek si naň nemôže len tak spontánne kúpiť lístok a povedať si: o hodinu idem z Bratislavy do Košíc. Väčšinou tomu predchádza telefonát na železnice, kde musí oznámiť na akej trase odkiaľ a kam chce ísť, povedať presný čas spojenia.  A k tomu všetkému nezabudnúť, že podľa pravidiel ZSSR by mal prísť minimálne 45 minút dopredu a nahlásiť sa, aby ho bezpečne dopravili k vlaku a pomohli s vysokozdvižným vozíkom na prepravu imobilných cestujúcich. Táto ceremónia však niekedy trvá dlhšie, ako je čas vyhradený pre státie vlaku v stanici, a tak často vlaky meškajú.

Život človeka odkázaného na vozík nie je len o bezbariérových prístupoch. Je to najmä kvalita medziľudských vzťahov, podpora, pochopenie a začlenenie sa do majoritnej spoločnosti, ktoré pomáhajú človeku na vozíku žiť šťastný život aj napriek postihnutiu. V našom malom výskume sme participantov rozdelili na dve skupiny: na minoritu zastúpenú zdravotne ťažko postihnutými ľuďmi na vozíkoch; a majoritu, teda „zdravých“ ľudí.

Skúmali sme pohľad minority kvalitatívne – formou hĺbkového rozhovoru (pre lepšie pochopenie a interpretáciu ich vnímania) a následne kvantitatívne formou online dotazníkov. V dotazníkoch sme sa zaujímali o pohľad minoritnej aj majoritnej skupiny. Minoritnej skupiny sme sa pýtali, ako vnímajú 1. ZŤP respondenti samy seba  a 2. čo si myslia,  ako ich vníma majorita zdravých ľudí. Majoritnej skupiny sme sa pýtali, ako vnímajú oni minoritnú skupinu.

Foto: Joel Goldman

Bariéra medzi majoritou zdravých a minoritou ZŤP

Otázky v našom výskume boli zamerané na to, ako sú ZŤP vysporiadaní so svojou životnou situáciou, ako sa vnímajú a či sú schopní žiť plnohodnostný život. Z 10 tvrdení, ktoré boli položené majorite aj minorite, sme sa snažili pozorovať, či existuje rozdiel medzi tým, ako vozíčkarov vnímajú zdraví ľudia a ako si vozíčkari myslia, že ich vnímajú.

Z našich výsledkov vyplýva, že zdraví ľudia majú k ZŤP vo väčšine pozitívny postoj, ale ZŤP uviedli, že si myslia opak. Dôležité je ale spomenúť, že išlo naozaj o mini výskum a zúčastnilo sa ho iba pár participantov z nášho blízkeho okolia, čo nemôžeme považovať za všeobecne relevantné výsledky. V súvislosti bližšieho porozumenia problémov tejto minority sme urobili aj hĺbkový rozhovor s jedným z našich ZŤP respondentov.

Zaujímavým pohľadom tohto vozíčkara bolo rozlišovanie postoja zdravých voči ZŤP, v súvislosti s generáciami. Uviedol, že pravdepodobne aj vďaka dnešným výdobytkom internetovej doby (akými sú blogy, videá na youtube, instagram či iné platformy), kde sa mnohí vozičkári realizujú a prezentujú, napomáhajú k búraniu pomyselných bariér strachu medzi zdravými a vozičkármi. Naďalej však zostáva nedostatočný osobný kontakt, vďaka ktorému si obe skupiny vytvárajú nepravdivé ilúzie. Aj napriek dnešnému pokroku, by sme mali pokračovať v snahe začleňovať ZŤP medzi nás a odstraňovať tak pomyselnú bariéru inakosti, ktorá nás oddeľuje.

Autori projektu: Heligmanová Mária, Jagnešáková Barbora, Lesičková Mária, Rajnohová Radomíra, Rašman Milan, Tóthová Simona, Zámečníková Veronika

Autorky článku: Lesičková Mária, Tóthová Simona, Zamečníkova Veronika

Text je prácou študentiek a študentov sociálnej a pracovnej psychológie, ktorí v rámci kurzu Psychológia minoritných skupín vypracovali v tímoch výskumný projekt o stigmatizovanej skupine, ktorú si sami zvolili. Cieľom projektu bolo, aby si v skupinách vyskúšali tvorbu a priebeh práca na výskume. Sami si vytvorili teoretický rámec pre prácu, navrhli výskumné metódy a následne realizovali výskum. Súčasťou projektu bola prezentácia ich záverečných zistení, výsledkov a vyvodenie prípadných odporúčaní k zlepšeniu života skúmanej minority v spoločnosti. Jednotlivé tímy v rámci tohto projektu vypracovali aj reporty z výskumu, prostredníctvom ktorých by sme Vám ich práce chceli priblížiť a nenechať ich snahu a angažovanosť zapadnúť prachom.