ZO ŽIVOTA DOKTORANDKY: Janka Koróniová

Mgr. Janka Koróniová, milá, priateľská a ústretová milovníčka mačiek, študentka doktorandského stupňa študijného programu sociálna a pracovná psychológia na FSEV UK so záujmom o lucídne snenie. 

Čo ťa viedlo k doktorandskému štúdiu?
Predovšetkým ma bavilo študovať a doktorát som vnímala ako možnosť ďalej v štúdiu pokračovať a prehlbovať poznanie v oblasti, ktorá ma veľmi zaujala už počas magisterského štúdia.

Vedela si od začiatku štúdia, že to chceš skúsiť ?
Ak sa začiatkom štúdia myslí celkový začiatok štúdia (príp. Bc. Mgr. Stupeň), tak si myslím, že skôr nie. Nikdy som neplánovala kariéru vedkyne, ani som seba samú prioritne takto nevnímala. Zlom nastal asi v poslednom roku Mgr. Stupňa, keď som sa v rámci diplomovej práce začala venovať téme, ktorá ma mimoriadne zaujala a chcela som o nej vedieť niečo viac. Keď som sa dozvedela, že je možné v štúdiu tejto témy pokračovať a navyše cez skúmanie fyziologických reakcií organizmu, nadchlo ma to natoľko, že som o tejto možnosti ani nejako nepremýšľala. Vedela som, že chcem ísť touto cestou.

Ako vyzerá taký typický deň doktoranda?
Nie som si istá, či existuje niečo ako „typický deň“, pretože miera povinností nie je vždy úplne stabilná. Sú dni, kedy má človek viac času (napr. cez voľno medzi jednotlivými semestrami), a potom sú, samozrejme dni, keď je povinností viac (napríklad pri písaní a odovzdávaní článkov, realizácii výskumu a pod.).

Aké je to vyučovať?
Pre mňa osobne je to asi to, čo ma na doktoráte baví najviac. Veľmi ma baví práca so študentami, komunikácia s nimi v rámci spoločných hodín. Myslím, že rovnakou mierou ako učím ja ich učia aj oni mňa. Samozrejme, je veľmi fajn pocit, keď človek vidí, že hodina bola dobrá, zmysluplná a študentom niečo dala, že ich naozaj zaujala. Na druhej strane, mám rada aj ten pocit, keď mi študenti „nastavia zrkadlo“ a upozornia ma napr. na niečo, čo by sa dalo zlepšiť. Pre mňa je to niečo, čo by som sama na sebe možno nikdy bez ich pomoci nezaznamenala. Osobitnou kategóriou je aj to, keď mi nejaký študent/študentka dôveruje natoľko, že sa nebojí odkryť aj negatívne stránky prežívania, príp. problémy, s ktorými zápasí. Keď niekto za mnou po hodine príde a chce sa porozprávať. Len tak. To je niečo, čo si nesmierne cením.

Máš nejaké overené typy – triky, ako zatočiť s trémou?
Nemám. Pre mňa bolo zo začiatku veľmi ťažké postaviť sa pred ľudí a rozprávať (či už je to vyučovanie, alebo vystupovanie na konferenciách). Stále s tým mávam problém. U mňa je tréma asi tak trochu vždy. Možno to, čo s trémou zatočí, alebo ju zmierni je fakt, že keď vyučujem a prichádzam do kontaktu so študentami vytváram si s nimi určitú formu vzťahu, spoznávam ich a oni spoznávajú mňa. Postupom času človek asi začne vnímať takéto prostredie ako uvoľnenejšie, možno aj bezpečnejšie, a tréma už potom nie je taká, aká bola na začiatku. A dá sa dokonca povedať, že potom sa na niečo, čo mi predtým nahnalo trému, naopak teším a užívam si to.

Text a foto: Zuzana Džongová